V tmavom lese stojí jedľa

pod ňou rastie bedľa jedlá.

Aj keď sa to asi nezdá,

bedľa jedlá rada jedla.

Jedlá bedľa všetko jedla,

až raz hríbik satan zjedla. 

A teraz je z toho vedľa,

prečo vlastne satan zjedla.

Keďže bedľa satan zjedla,

už je bedľa nejedlá.  

No tu zrazu spoza buka,

na bedľu sa ktosi kuká.

Zamyslí sa bedľa jedlá,

či to na ňu a či vedľa.

Od buka sa blíži pani,

v ruke košík s kozárami.

Pristúpila pani k bedli:

„Minule sme takú jedli.“

Nevedela pani milá,

že bedľa sa otrávila.

A tak si ju pani Mila,

do košíka položila.

A potom si pani milá,

doma bedľu opražila.

Opražená bedľa jedlá

veru sa jej dobre jedla.

Spravila z nej rezeň chutný,

netušila koniec smutný.

Lebo bedľa nejedlá,

na žalúdok nešedla.

Po chvíli sa pani milá,

prečudesne zatvárila.

Zrazu počuť divné zvuky,

to sa bedľa vonku rúti.

Vyšla vonku bedľa jedlá,

čo ju pani Mila zjedla.

Vyšla vonku bedľa jedlá,

pani Mila celkom zbledla.

Najprv zbledla, potom rigla

a na zem sa z lávky skydla.

 Leží, leží, nedýcha,

a život z nej uniká.

Milá pani umrela,

skôr, než prišla nedeľa.

 Nepoznala huby dobre,

 teraz leží v tmavom hrobe.

Poučenie z toho máme,

nejedzme, čo nepoznáme.